Deniska s DMO, píše nosom
,,Denisku si pamätám ako usmievavé, snaživé dievčatko s blond vlasmi na invalidnom vozíku. Ťažko vyslovovala slová, ale chápavo počúvala. Pri mojich otázkach s úsmevom prikývla, alebo nesúhlasne pokrútila hlavou. Častokrát som obdivovala jej mravenčiu trpezlivosť pri písaní na špeciálnej dotykovej klávesnici. Začiatky neboli vôbec jednoduché. Ruky neposlúchali a písmenká sa zamieňali. Deniska sa však nevzdávala a skúšala písať nosom, občas i bradou. Pozorne počúvala rady svojich učiteľov - špeciálnych pedagógov. Ťuk do písmenka – kuk na obrazovku, ťuk do písmenka – kuk na obrazovku. Takto pomaly skladala slabiky, tvorila slová a písala vetu za vetou. Neraz sa poriadne zapotila, avšak povzbudenie a pocit úspechu, posúval Denisku vpred...“
Takto si spomínam na Denisku Vojtekovú, žiačku, ktorú som počas svojej 15 ročnej praxe učila na Špeciálnej základnej škole pre telesne postihnutých v Novej Bani.
Deniska bola po ťažkom pôrode viac ako 20 min. v bezvedomí a lekári ju museli oživovať. Žiaľ, nedostatok kyslíka spôsobil ťažké poškodenie mozgu a nádej na uzdravenie bola minimálna. Nikto nevedel, či bude niekedy schopná rozprávať, chodiť.
Na začiatku nevnímala svet, avšak dokázala vidieť svetlo a počúvať. Po pobyte v bratislavskej nemocnici, jej lekári diagnostikovali DMO – detskú mozgovú obrnu. Deniska podstúpila náročné rehabilitácie, najmä Vojtovou metódou. Vďaka nej sa aspoň čiastočne mohla zaradiť do života, no zostala pripútaná na invalidný vozík. Nedokáže sa sama najesť, ani napiť a je odkázaná na pomoc druhých.
Napriek svojmu hendikepu a ťažkostiam s rozprávaním je Deniska ako každý z nás. Má svoje pocity, myšlienky, túžby a sny, ktoré síce nevie vyjadriť navonok, ale dokáže ich preniesť do básní, strof a veršov. V jej vnútri sa skrýva úžasný človek, ktorý neprestal snívať o živote a láske.
Táto šikovná mladá dáma píše o rodine, babke, kamarátoch, o láske. Pomocou sponzorov jej už vyšli zbierky básni pod názvom Ukradnutý svet (2008) a Len krátky úsmev (2009). Svoju prvú báseň venovala mame.
Mame
Tie prvé slová sú k Tebe, mama,
čo si pri mne vo dne v noci stála,
do plienok ma zabalila, kolembala
a pomocnú ruku mi dávala vždy,
keď som to najviac potrebovala.
Dnes je z Denisky 27-ročná slečna s krásnym žiarivým úsmevom a iskričkami v očiach. Naďalej sa venuje písaniu. Veľmi rada číta, počúva hudbu a sleduje televíziu. Surfovaním na internete si našla aj priateľov, s ktorými často komunikuje.
Dúfam, že Deniskin krátky príbeh Vás rodičov a blízkych, povzbudí a ukáže Vám, že hoci aj s hendikepom, no predsa v každom z nás tkvie ojedinelá duša, ktorú je potrebné a možné rozvíjať mnohými spôsobmi.
Možno tieto riadky vlejú nádej práve tým, ktorí sa narodili s telesným postihnutím alebo sú po úraze, mozgovej príhode, či ťažko ovládajú svoje ruky, telo, no i naďalej stále hľadajú zmysel života, spôsob, ako sa nevzdať a plnohodnotne vyplniť svoj voľný čas. Je na nás, zdravých, aby sme im pri tomto hľadaní pomohli a nezostali ľahostajní.
Autor: Ing. Adriana Rojíková
Foto: Rodinný archív Deniska
